Cestou na Hrebienok je slnko nekompromisné a vyčerpávajúce.
Pôvodný plán bola Jordánová cesta na Lomnický štít, štastie nám však nebolo zrovna naklonené. Podarilo sa nám vystúpiť do Jordánovej štrbiny kde nám okolnosti nedovolili pokračovať a tak sme sa rozhodli radšej zostúpiť späť.
Mirka kontroluje či sa v tom teple lepidlo z levkoplastu dostatočne vpilo do ponožky.
Zámkovského chata.
Slniečko klesá k horizontu a mi pomaly stúpame Malou Studenou dolinou.
Debata počas prestávky.
Cez hang sa pomaličky blížime k terynke.
Hodnú chvíľu ešte hľadáme miestečko na nocľah a krvopotne sa snažíme vyrobiť aspoň nejakú rovinu.
Čierna silueta veľkého žulového bloku nadomnou, na nebi miliardy hviezd, v diaľke hučí studená tatranská voda čo neprastajne napĺňa Spišské plesá a podchvíľou pretne ticho noci padajúci kameň od kamzíka čo sa túla úbočím. Čo viac si môžem priať.
Budíček je zavčas rána.
Keď prvé lúče slnka dopadli na nedaľeké vrcholky ...
... s naloženými batohmi sa uberáme na raňajky a teplý čaj ku Spišským plesám.
Okolo 6:30 opúšťame 5 Spišských plies a vrháme sa do neznáma.
Pod nástupovým žlabom už vyberáme prilby.
Kamzíkom závidím tú rýchlosť na skale a oni mi zase nezávidia ťažký batoh na chrbte :o))
A začíname prudko naberať výšku v členitom teréne.
Začína to byť miestami dosť do kopca takže sa pre istotu naväzujeme.
Z poza foťáku sa ozval Bibkin hlas “úsmev prosím” :o))
Stále v plnom nasadení.
Cestu nám začínajú križovať snehové polia.
Takže na pomoc prichádzajú mačky a cepíny.
Čas máme zatiaľ dobrý a pri pohľade do vysneženého žlabu pred nami, sa nám už črtá silueta hrebeňa.
Tak sa veľmi nezdržiavame, čas je vzácny.
Sklon sa rýchlo dvíha a ja už vidím štrbinu nadomnou.
Niekde z druhej strany by mali byť pomocné reťaze. NIČ! Len hmla, strmé zrázy do prázdna a všetko čo chytím sa mi doslova rozpadáva v rukách. Vraciam sa späť do štrbiny k dievčatám.
Obliezam malú vežičku a idem na prieskum do vedľajšej štrbiny. Cestou nachádzam hovno pod papierom z čoho mám nesmiernu radosť. Prvotné znamenie, že nie sme úplne mimo.
Oblaky sa nachvíľu zdvihli a dole je vidieť Brnčalku a Zelené pleso.
Cez ďaľšie lokrovisko plné nástrah sa vydávam na priekum. Každý krok zvažujem 2x takže všetko trvá dlho.
Je 12:30 a my sme si stále nie 100% istý, že kade ďalej. Ťiež netušíme koľko nástrah ešte na nás čaká. Nakoľko je už veľa hodín, nakoniec sa s ťažkým srdcom rozhodujeme pre bezpečný návrat.
Začíname zliezať.
Baby spúšťam na lane a ja potom za nimi zliezam. Aspoň je tu skala kompaktná.
Najhoršie už máme za sebou.
Sme na začiatku žlabu. Zhadzujeme vercajch do batohov a posilňujeme sa na dlhú cestu dole.
Možno nabudúce.
Po 12tich hodinách opäť na turistickom chodníku.
Bibka obdivuje krásu Obrovského vodopádu.
Posledné lúče zapadnutého slnka krásne vyfarbili tento búrkový Cumulonimbus.
